Pripomienka 69. výročia oslobodenia Tisovca a m.č. Rimavskej Píly

69. výročie sa nieslo v duchu piety a vďaky za slobodu, ktorá bola často vykupovaná životmi. Úctu padlým, ale aj stále žijúcim osloboditeľom vzdali poslanci samosprávy, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, žiaci ZŠ Dr. V. Clementisa v Tisovci i občania mesta pietnou spomienkou pri pamätníku na námestí. Dnes oveľa viac ako inokedy s vďačnosťou spomíname na padlých vojakov rumunskej a červenej armády, ktorí obetovali svoje mladé životy pri porážke fašizmu za našu slobodu.

O tom, že ani naša najmladšia generácia nezabúda na útrapy 2. svetovej vojny, svedčí aj príhovor Miroslava Búra, ôsmaka, ktorý si pripravil slávnostný príhovor.

Utorkovému pietnemu aktu predchádzal už v sobotu 25. januára Spomienkový výstup na Hradovú, kde si 60 účastníkov pripomenulo všetkých osloboditeľov zapálením kahancov na vyhliadke pri slovenskej zástave. Tohtoročného výstupu sa zúčastnila aj redaktorka rádia Regina, Mariana Kovačechová, ktorá z tejto akcie priniesla poslucháčom krátku reportáž.

Príhovor:

Keď som sa zamyslel nad týmto pojmom, uvedomil som si, že o oslobodení Tisovca vlastne neviem nič. Rozmýšľal som, prečo starší ľudia hovoria o týchto udalostiach s takou úctou, obdivom a láskou. Preto som sa rozhodol, že sa na všetko opýtam mojej starej mamy, ktorá vtedy žila. A ona sa pomaly rozhovorila. Ľudia boli v tom čase – čiže v roku 1945 – už veľmi unavení, ustráchaní a nervózni zo všetkých hrôz vojny. V obchodoch nebolo potravín a od roľníkov, ktorí žili na usadlostiach v okolí Tisovca, sa veľmi ťažko obstarávalo nejaké živobytie. V januári 1945 sa ešte stále aj u nás ozývalo dunenie z kanónov, lebo prebiehali urputné boje za Pohronskou Polhorou a pri Brezne. Nad mestom často prelietavali bombardovacie lietadlá. Vtedy sa ľudia naozaj veľmi báli, lebo v Tisovci bola tzv. vysoká pec-železiareň, v ktorej sa tavilo surové železo a vtedy to bol životne dôležitý materiál pre vojenské účely. Pri zvuku lietadiel a pri sporadických leteckých poplachoch museli odísť obyvatelia Tisovca do krytov a pivníc. Bolo to hrozné, pretože letecké poplachy boli najmä v noci. V okolí nášho mesta boli Nemcami nastražené míny a boli prípady, keď sa niektorí obyvatelia Tisovca ťažko zranili alebo zomreli. Občania po zotmení nesmeli vychádzať von na ulicu, lebo keď ich stretla vojenská hliadka, mohla ich bez výstrahy, ihneď zastreliť. Bolo to tzv. stanné právo, alebo ako hovorili starší ľudia, „štatárium“. V rámci tohto stanného práva sa tiež nesmeli počúvať z rádia žiadne zahraničné ilegálne správy, informácie z frontu, alebo protifašistické agitácie napr. zo Slobodnej Európy, alebo z rádia Londýn a Moskva). Za to tiež hrozilo zastrelenie. Veľa ľudí tak bolo skrytých v horách. No aj Tisovec bol plný aktivistov, ktorí pomáhali ako mohli. V tisovskej kníhtlačiarni Tatra, ktorej majiteľom bol Štefan Krankuš- tiež účastník odboja, sa napríklad tlačil Hlas Gemera.

Blížil sa 28. január 1945. Bolo krásne mrazivé ráno. Všade bolo podozrivé ticho. Na ulici nebolo vidno žiadne nemecké hliadky. Ľudia síce v predchádzajúci deň videli odchádzať Nemcov smerom na Brezno, no predsa sa so strachom pozerali spoza záclon, čo sa ide diať. Zrazu sa na Láni objavili vojaci - Rumuni, ktorí sa brodili v hlbokom snehu. Ľudia sa za nimi rýchlo ponáhľali na námestie, kde sa už začali schádzať aj ostatní ľudia z Tisovca. Veľkým prekvapením bolo, keď Veliteľov rumunskej armády privítal v ich rodnom jazyku Vladimír Clementis. Potom sa na Daxnerovej ulici objavil ruský vojak na koni a postupne za ním prichádzali ďalší vojaci z Červenej armády. Týchto vojakov privítal plynulou, čistou ruštinou Dr. Samuel Daxner.Vtedy už všetci ľudia vybiehali z domov, smiali sa, tešili aj plakali od radosti. Ktorí mali doma mapy, pozerali, koľko ešte miest treba oslobodiť. Rozohnene debatovali, koľko ešte potrvá, kým sa všetky vojnové hrôzy pominú. Tešili sa, že o chvíľu, snáď o pár dní, či týždňov, budú môcť pokojne pracovať, chodiť bezpečne po okolí, alebo večer na prechádzky. Nebudú už počúvať dunenie streľby, hukot bombardovacích lietadiel, nebudú sa triasť od zimy v studených krytoch a pivniciach. Veľmi sa tešila aj jedna židovská rodina, ktorú Tisovčania skrývali v drevárni pri Váhe. Ľudia boli odrazu slobodní a šťastní.Preto, ako povedala moja starká, je toto pre Tisovčanov významný deň. Ním si pripomíname prežité tragické udalosti a zároveň si uctíme pamiatku 129 obetí protifašistického odboja, 19 vojakov rumunskej armády a 20 vojakov Červenej armády, ktorý v Tisovci a jeho okolí položili aj za nás mladé životy.

(na základe poznámok Davida Katreniaka upravila Marta Svobodová)

Predniesol : Miroslav Búr (VIII.A)

Relácia odvysielaná v Slovenskom rozhlase:

Fotogalérie k článku: 1 , 2