Odkazy histórie
Najstaršie osídlenie v okolí Tisovca, konkrétne na tisovskej Hradovej spadá do mladšej doby bronzovej, o čom svedčia nálezy z archeologického výskumu. V stredoveku tu existovali dve samostatné pevnosti tzv. Starý a Nový hrad. Výhodou Nového hradu, ktorý stál na Okrúhlej skale bola nedobytnosť tohto miesta. Na základe historických udalostí je možné sa domnievať, že tisovský Nový hrad bol využívaný v polovici 15. storočia v súvislosti s obsadením Muránskeho hradu Jánom Jiskrom z Brandýsa a stal sa tak načas baštou proti útokom vojsk kráľa Matiáša Korvína z juhu, na ktorý má hrad vynikajúci výhľad. Hodnoverné písomné doklady sa však nezachovali.
THEISHOLZ – TYZOLC – CHISOLTH – TAXOVIA – TISOLC - TISOVEC
"Prvá písomná zmienka o Tisovci sa spomína v listine kráľa Karola Róberta z roku 1334 pri výpočte a výmene majetkov malohontského domínia, uvádza sa tu už ako rozvinutá osídlená dedina. Názvy vodných tokov, okolitých vrchov a jednotlivých lokalít potvrdzujú, že pôvodné obyvateľstvo bolo slovanského pôvodu a na hornom toku Rimavy sa trvalo usadilo už v 11. storočí.
Zdrojom obživy v týchto horských oblastiach, na ťažko prístupných príkrych kopcoch a malých políčkach bolo prevažne roľníctvo, chov oviec a dobytka. Pomenovanie mesta sa odvíja od stromu tis, ktorý v dávnych časoch hojne rástol v okolitých lesoch. Názov sa menil v závislosti od úradnej reči a od roku 1920 platí názov Tisovec. Súčasný erb (z roku 1978) má základy na pečati Rimanoviovho protokolu z roku 1596, znázorňuje ženskú postavu s obrneným ramenom držiacu tri ruže, vznikol prevzatím symbolov troch zemepanských rodov Forgáčovcov, Kubíniovcov a Ňáriovcov.
Rozvoj gemersko - malohontskej oblasti podmieňovalo najmä baníctvo a rozvoj remesiel. Tisovec sa uvádza ako TAXOVIA OPPIDUM METALICUM, s rozvinutým baníctvom. Zreteľné sú i početné stopy hľadania, ryžovania, či premývania zlata okolo toku Rimavy (odtiaľ názov Rymáv z latinského rimmor - prehŕňať). V okolitých horách sa ťažila prevažne železná ruda, ktorá sa tavila v peciach a železo sa vykúvalo v hámroch. Názvy okolitých lokalít: Strieborná, Dúhovo, Kýzová, Hrdzavô dosvedčujú, že tu boli i náleziská striebra, olova a iných kovov.V početných remeselníckych cechoch v Tisovci mali zastúpenie kováči, zámočníci, kolári, stolári, debnári - bodnári, tesári, mlynári i čižmári, krajčíri, súkenníci i širičiari, šijúci sedliacke kepene z bieleho nefarbeného súkna. Z remesiel bolo odjakživa najrozvinutejšie súkenníctvo.
Ťažké obdobie pre Tisovec nastalo po bitke pri Moháči v roku 1526. Mesto sa dostalo do bezprostredného susedstva Osmanskej ríše, mnohokrát bolo vydrancované. Turci vypálili i tisovský chrám a do zajatia padol i evanjelický farár Juraj Mazan, ktorý sa nikdy zo zajatia nevrátil. V polovici 16. storočia takmer celý Gemer - Malohont prijal Lutherovu reformáciu. Neskôr Tisovčania úspešne odolávali rekatolizačnému tlaku. Na podporu protestanských myšlienok a zjednotenia cirkevnej organizácie bolo v roku 1578 založené Muránske bratstvo. K programovému dokumentu, tkvz. muránskym artikulám, sa prihlásili 10. marca 1596 i zástupcovia Tisovca a okolitých tridsiatich obcí Gemera a Malohontu. Evanjelická cirkev venovala veľkú pozornosť školstvu, najmä zakladaniu elementárnych škôl. Prvý lutheránsky - evanjelický farár v Tisovci bol Vavrinec Solomonič, tisovský rodák. Za jednu z najvýznamnejších osobností tisovského evanjelického cirkevného zboru možno pokladať superintendenta Dr. Pavla Jozeffyho.17. storočie a začiatok 18. storočia boli plné vojenských nájazdov a živelných pohrôm. Morové epidémie v rokoch 1623 a 1711 zachvátili obyvateľstvo Tisovca. V rokoch 1682 počas Tökölyho povstania bolo mesto vyrabované. V roku 1686 invázia kobyliek spustošila úrodu. Pohromy spôsobili hospodársky i spoločenský úpadok, ktorý sa prejavil i stratou práva usporadúvať trhy.
Až v roku 1780 „...na najponíženejšiu prosbu starostu a rady mesta Tisovca usporadúvať štyrikrát do roka jarmok...“ udelila panovníčka Mária Terézia tretie privilégium. Na tradíciu jarmokov sa nadväzuje i dnes. Pre poznanie dejín mesta má mimoriadny význam „Topografia Oppidi privilegiati Tíszóltz - anno 1803 Topografia výsadného mestečka Tisovca a k nemu pripojenou cisársko-kráľovskou železiarňou“, pochádzajúca z bohatej literárnej činnosti a pôsobenia Mateja Šuleka - evanjelického farára, miestneho historika a autora mravoučných veršov. Z vynikajúco usporiadaného archívu sa dozvedáme o pôvode tisovských rodín od 15. do 19. storočia. Aktívnu úlohu zohral Tisovec v období revolučných rokov 1848 - 1849. Bol jednou zo základní slovenského národného pohybu.
V Tisovci sa narodilo veľa významných osobností, ktorí poznačili vývoj Slovenska. Jednou z vedúcich osobností slovenského národného hnutia bol Pavol Jozeffy. Preniesol do Tisovca nemálo podnetov pre všestranné vzdelávanie ľudu v hospodárstve, pestovaní ovocia a vydávania ľudu prístupnej, zrozumiteľnej literatúry. Bol vodcom prvej slovenskej deputácie k panovníkovi v roku 1842. Medzi jeho nasledovníkov patrili i tisovskí rodáci a horliví národovci August Horislav Škultéty, Jonatán Dobroslav Čipka, Gustáv Hostivit Lojko a najmä Štefan Marko Daxner. Položili v Tisovci základy knižnice, spolku miernosti, nedeľnej školy a hospodárskeho spolku. V meruôsmych revolučných rokoch vynikla najmä činnosť národovca Štefana Marka Daxnera, rodáka z Tisovca zostavovateľa „ŽIADOSTÍ SLOVENSKÉHO NÁRODA“ za uznanie reči slovenskej a svojbytnosti, ktoré v roku 1847 zostavil ako základ petície v tisovskom mestskom dome. Bol horlivý politik, aktívny organizátor národného života i veliteľ dobrovoľníckej gardy. Ako právnik bol osnovateľom MEMORANDA NÁRODA SLOVENSKÉHO, jeden zo zakladateľov Matice Slovenskej a prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Obdobie zvýšeného maďarizačného tlaku po Rakúsko - maďarskom vyrovnaní roku 1867 je svetlou stránkou histórie Tisovca. Zostal jednou z pevných bášt slovenského národného života. Kultúrno-spoločenský život v tomto období bol mimoriadne bohatý. V roku 1860 sa aktivizovalo divadelné ochotníctvo a roku 1877 vznikol spevokol (tretí na Slovensku), vedený Dr. Samom Daxnerom. Známy bol jeho tamburášsky súbor, s ktorým mohol nacvičovať opery. A tak v roku 1903 sa v Tisovci po prvýkrát na Slovensku nacvičilo v slovenskom jazyku prvé dejstvo Smetanovej opery Predaná nevesta a v júli roku 1907 Blodkova opera V studni. V neďalekej Rimavskej Píle (dnes mestskej časti Tisovca) žila i známa rodina evanjelického farára Jána Vansu. Manželka Terézia Vansová bola spisovateľka, redaktorka a propagátorka ženskej emancipácie na Slovensku. Nemožno nespomenúť i ľudovýchovného šíriteľa prvých slovenských kníh a kalendárov - príležitostného veršovníka, slepého Mateja Hrebendu, rodáka z Rimavskej Píly. Nebola to náhoda, keď minister Dr. Vavro Šrobár vymenoval Dr. Samuela Daxnera z Tisovca za prvého župana Gemer - Malohontskej župy. Bol to doklad významného postavenia Tisovca v slovenskom národnom živote. Podobne sa prvým školským inšpektorom v župe stal Ľudovít Clementis, pričom Tisovec bol i oficiálnym sídlom inšpektorátu.
Hospodárske pomery v Tisovci začiatkom 20. storočia v dôsledku hospodárskej krízy neboli priaznivé. Vysoká pec nepracovala pre nedostatok surovín. Hospodársky život v Tisovci určoval priemysel, popri ňom poľnohospodárstvo i ťažba dreva. Okrem železiarní a vápenky bol v Tisovci i kameňolom, elektráreň, píla a bryndziareň. Kultúrny život nadviazal na tradície spred roku 1918. Činnosť vyvíjal mužský i ženský spevokol, kultúrne i telocvičné spolky, medzi nimi Živena, čítací a vzdelávací spolok, športové kluby - turistický, lyžiarsky. Počas druhej svetovej vojny a najmä v Slovenskom národnom povstaní sa výrazne prejavila protifašistická orientácia. Miestni obyvatelia poskytovali výraznú materiálnu pomoc partizánom v tisovských horách, sídlo tu mala i druhá poľná nemocnica.