Železiarstvo a remeslá
Výroba železa a jeho spracovanie patrili k najstarším výrobným odvetiam na Slovensku. Bohaté ložiská kvalitných rúd, hojnosť lesov, dostatok vodnej energie vytvárali priaznivé podmienky pre rozvoj slovenského železiarstva. Železo sa spracúvalo cez stáročia kladivom - najprv ručným, neskôr kladivom, poháňaným vodným kolesom, tzv. hámrom. Hámor znamenal tú časť železiarskej huty, v ktorej spracúvali železnú hrudu, vytavenú v kusových peciach vykúvaním pod vodným kladivom na úžitkové železo, najčastejšie tyče. Pojem „hámor“ sa zaužíval pre celú železiarsku výrobnú jednotku, vrátane taviacej pece. Údolia riek Rimava, Muráň, Štítnik, Slaná, Bodva, Hnilec, Hornád a ich prítoky sa stali postupne najvýznamnejšími strediskami železiarskej výroby. Prvé hámre na vodný pohon sa objavili v Slovenskom Rudohorí v 40. rokoch 14. storočia. K rozvoju železiarstva na Slovensku od 16. storočia prispeli okrem baníctva aj vojenské potreby vyvolané jednak tureckou expanziou, ako aj povstaniami uhorských stavov. Vznikali početné huty a hámre, najmä v oblasti Slovenského Rudohoria, kde boli najbohatšie zásoby ľahko taviteľnej i prístupnej rudy, aj dostatok paliva - drevného uhlia.
Erárne železiarne na pohroní
V poslednej tretine 18.storočia vyrástol na Pohroní v povodí Hrona a jeho prítokov medzi Banskou Bystricou a Breznom významný erárny železiarsky komplex so sídlom v Hronci. Význam podniku ešte vzrástol začiatkom 19.storočia, keď erárne železiarne výhodne využili dobré odbytové podmienky železa v súvislosti s napoleonskými vojnami.
Gemerské železiarne
Gemerská stolica bola najvýznamnejším výrobcom surového železa a liatiny v Uhorsku. Začiatkom 19.storočia vznikli prvé železiarske spoločnosti ako Muránska únia (1808) a Rimavská koalícia (1811). Zlúčením Muránskej únie, Rimavskej koalície a Gemerského železiarskeho spolku sa vytvorila roku 1852 Rima - muránska železiarska spoločnosť, ktorá mala značný hospodársky a spoločenský dosah a významne vplývala na ďalší rozvoj železiarstva. Na území Gemerskej župy boli situované aj Coburgove železiarne na Horehroní so sídlom v Pohorelej (vznikli roku 1826), ktoré patrili k najväčším železospracujúcim podnikom na Slovensku.
Tisovské železiarstvo
Slovensko bolo hlavnou železiarskou oblasťou Uhorska. Tisovec patril v minulosti medzi významné lokality pohronského a gemerského železiarstva. Tradície siahajú do stredoveku, kedy tu už existovali slovenské pece na tavenie železnej rudy. V nízkošachtovej nadzemnej peci tavili železo, ktoré sa dalo ihneď používať na výrobu predmetov. V roku 1695 je založená v Tisovci železiarska huta a hámor, ktorý bol kráľovským majetkom. Vyrábalo sa železo kované, tyčové, nástrojové, pluhové, klince a stupové železo. Neskôr sa tu odlievajú delové gule, bomby a granáty pre potreby stavovského povstania Františka Rákocziho II. V blízkosti železiarne koncom 16.storočia pre baníkov a hutníkov presídlených zo Zvolenskej stolice, založili osadu Tisovské Hámre s vlastnou školou a katolíckym kostolíkom. Neskôr obidve časti splynuli do jedného administratívneho celku, ale rozdiely boli zreteľné a ich zvyšky možno postrehnúť ešte i dnes. V roku 1783 je postavená prvá vysoká pec o výkone 1,3 tony surového železa za 24 hodín, spolu so skujňovacím a vykúvacím hámrom a silnými vodnými kolesami. V 19. storočí patrila tisovská vysoká pec k najväčším producentom surového železa tzv. erárneho komplexu v Uhorsku, keď vyrobila 3900 ton surového železa ročne. Tisovská huta bola viackrát modernizovaná, namiesto vodnej sily bol zavedený parný pohon, začína sa používať koks, zavádza sa elektrické osvetlenie a postavené sú ohrievače vzduchu typu Cabroll, neskôr Whitwellove. V roku 1902 sú na prepravu rudy, trosky a vápenca spustené dve lanové dráhy Železník - Tisovec a Tisovec - Grilka. Zo železničnej stanice je postavený železný most ku kychtovej plošine na dopravu vysokopecných surovín. V rokoch 1921 -1923 sa v tisovskej železiarni uskutočnila väčšia rekonštrukcia. Namiesto dvoch zastaraných vysokých pecí postavili modernú výkonnejšiu koksovú pec, tri nové Cowperove ohrievače vzduchu, dva nové kotly, mechanickú dielňu, parostrojné dúchadlo. Boli zdokonalené a zrýchlené obe lanové dráhy. Súčasne bol postavený originálny prstencový zásobník na rudu. Hutný dvor bol vlečnou dráhou spojený so stanicou štátnych železníc a pomocou magnetového žeriavu sa surovina priamo nakladala do vagónov. Kvôli využitiu vysokopecnej trosky, vyhadzovanej desaťročia na haldy, postavili tehelňu na výrobu troskových tehál. V rámci rekonštrukcie železiarne bola roku 1953 postavená nová tenkostenná vysoká pec s užitočným objemom 325 m3. Okrem oceliarskeho surového železa sa vyrábalo i zlievarenské surové železo a hematit - nízkofosfornaté surové železo. 18. mája 1965 dopravili z tisovskej vysokej pece oheň na zapálenie prvej vysokej pece vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach. Do obdobia výstavby VSŽ bola tisovská vysoká pec jedinou na Slovensku. Odstavením vysokej pece a tzv. „uliatím medveďa“ (ponechaním roztaveného železa v peci) skončila hutnícka éra v Tisovci.
Tradície kováčstva a remesla
V menších mestách a v obciach mimo svojej základnej činnosti - výroby a opráv nástrojov z kovov, kováči podkúvali dobytok, liečili niektoré dobytčie, ale aj ľudské choroby (predovšetkým trhali boľavé zuby). Nemali ďaleko k ďalším kovospracujúcim remeslám, ako klampiarstvu a zámočníctvu. Pri okúvaní vozov a kolies často pracovali s drevom. V polovici 18. storočia bol Tisovec centrom remeselnej výroby s 53 remeselníkmi. Na konci 19.storočia tu pracovalo 8 kolárov, 7 tesárov, 33 debnárov - bodnárov, traja zámočníci a 16 kováčov. Tisovskí kováči si založili samostatný cech roku 1828.