
Pripomienka výročia konca 2. svetovej vojny
Patrím k povojnovej generácii a som rád, že som vojnu nezažil a že naša krajina od roku 1945 nemusela ochutnať naozajstné vojnové besnenie, bezradnosť, slzy, bolesť strach …aj keď niekoľkokrát bol vojenský konflikt, možno celosvetový, na dosah. Európa na tom už nie je tak dobre, veď vojna v bývalej Juhoslávii trvala takmer 4 roky a napríklad v Kosove nie je kľud doteraz. Vo svete to je ešte horšie. Vojny po roku 1945 boli v Kórei, vo Vietname, na Blízkom východe, v Kambodži, v Afganistane, v Iraku, ... Našťastie, stále dokázal zvíťaziť, ak nie celkom zdravý, tak našťastie, aspoň ten zdravší rozum.
2. svetovú vojnu poznám len z filmov, zo začiatku len sovietskych a amerických, dnes už aj nemeckých a z dielní aj iných kinematografií. Sú to rôzne pohľady na tú istú udalosť našej histórie. Niekde je viac hrdinov, inde techniky, niekde pohľad mladých, zaľúbených, v iných je viac politiky alebo špionáže, inde zase viac krutosti alebo ukážky toho, ako vie vojna z ľudí urobiť zvery.
No nie v každom filme, ( film zostane len filmom, ale skutočnosť, realita, musí byť ďaleko brutálnejšia ) však vidieť, že obyčajní ľudia, ktorí vojnu nevymysleli, ale boli do nej vrhnutí udalosťami vyplývajúcimi z politických a ekonomických záujmov, trpeli najviac. Určite by všetci chlapi v tom čase radšej obrábali pôdu či pracovali v závodoch, ako mrzli, mokli, hnili a zomierali v zákopoch či na bojisku, ďaleko od svojich najmilších, matiek, súrodencov, žien, detí, … Určite by radšej boli doma, akoby zabíjali rovnako nevinných radových vojačikov, ktorých osud postavil na opačnú stranu frontovej línie. Vidieť, že tí najbezbrannejší, deti, ženy, starí ľudia, trpeli možno ešte viac, mnohokrát zomierali od hladu, od zimy, ponižovaní okupantami, v beznádeji, zúfalí, v každodennom strachu o seba a o svojich najbližších a nemali skoro žiadnu možnosť ovplyvniť svoj život. Civilných obetí bolo v 2. svetovej vojne viac, ako obetí na strane vojakov.
Preto by 2. svetová vojna navždy mala zostať v našich spomienkach ako trvalá výstraha do budúcnosti. Zatiaľ najrozsiahlejší a najkrvavejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva stál životy približne 50 miliónov ľudí, zúčastnilo sa na ňom 61 štátov a zasiahol všetky kontinenty s výnimkou Antarktídy a Južnej Ameriky. Šesť rokov utrpenia v Európe sa nakoniec skončilo kapituláciou Nemecka 8. mája 1945.
V tomto roku si 8. mája pripomíname 67 rokov od skončenia hrôz II. svetovej vojny. Kapituláciou Nemecka sa v Európe skončila vojna, ktorá sa do dejín zapísala brutálnymi vraždami, genocídou a viac ako 50 miliónmi zbytočných obetí.
V dnešný deň vzdajme úctu všetkým tým, ktorí položili svoje životy na bojiskách 2. svetovej vojny, aj tým, ktorí sa vrátili živí, všetkým tým, ktorí stratili svojich najbližších, aj tým, ktorých vojna dokaličila telesne či duševne… Všetkým tým, ktorí zažili strašné útrapy vojny a nedovolili aby ľudstvo znovu vykročilo do doby temna, strachu, smrti, fanatizmu, rasizmu, šovinizmu, nacionalizmu a hlavne fašizmu, ktorý toto všetko zastrešuje.
V dnešný deň si treba položiť aj otázku či, sa nám fašizmus konečne podarilo dostať preč z našich životov. Či sa nám skutočne darí žiť bez rasizmu, ktorý zabil tisícky Židov a Cigánov krutou smrťou v koncentračných táboroch. Či vieme žiť bez ideológie, ktorá sa zakladá na autoritárstve, kulte osobnosti, na popieraní základných ľudských práv, vylučovaní jednotlivých sociálnych skupín z verejného života, ich diskriminácie a v konečnej fáze neľudského zaobchádzania s nimi? Žiaľ prekrúcanie a skresľovanie pravdy nie je v dejinách ľudstva nič výnimočné. Aj pohľady na 2. svetovú vojnu, jej príčiny, vznik, následky sú rôzne a nie všetky sa zakladajú na pravde. Práve preto si stále treba pripomínať, čo fašizmus napáchal, aby sa história neopakovala.
Mgr. Klement Kéry
riaďiteľ Základnej školy Dr. V. Clementisa
Dátum vloženia:
9. 5. 2012 8:00
Dátum poslednej aktualizácie: 29. 9. 2017 23:15
Dátum poslednej aktualizácie: 29. 9. 2017 23:15










