Blížime sa k vrcholu, ale žiaľ viditeľnosť je nulová. Predierame sa hustou hmlou. Stojí tu kotvená televízna a rozhlasová veža vysoká 176 metrov. Jej výške vďačíme za to, že jej signál zasahuje do značnej časti západného a stredného Slovenska. Za pekného počasia je z vyhliadkovej veže krásny pohľad až na Slovensko. Nás žiaľ sprevádzala po celej ceste hmla a snehová chumelica, takže výhľad z veže bol ledva na reštauráciu vzdialenú len pár metrov od veže. Vo veži sa nachádza bar a malá výstavka rôznych mini fľaštičiek s alkoholom. Iba pár metrov od veže si nemožno nevšimnúť najvyššie položený bod v Maďarsku označený kameňom natretým vo farbách štátnej vlajky (červená –biela -zelená). V okolí vysielača je pár reštaurácií a stánkov so suvenírmi. Nemáme inú možnosť zaplatiť iným platidlom než maďarskými forintmi . Ešte že sme si na hranici zamenili ich menu. Veselo sa tlačíme pri stánkoch, aby sme si nakúpili zopár suvenírov. Narážame na rečovú bariéru. Pokus o komunikáciu v nemčine, alebo angličtine zlyháva. Avšak snaha tetušiek popredať svoj tovar je silnejšia. Napokon sa ručnou gestikuláciou dorozumieme a so spokojnosťou na oboch stranách odchádzame do najbližšej reštaurácie. Je zriadená na spôsob vývarovne. Jedlo je vynikajúce. Maďarská kuchyňa je vychýrená a svojou povestnou kvalitou nás veru nesklamala ani tu. Pri vrcholovom kameni absolvujeme spoločnú fotografiu, na ktorej sa okrem závoja so stále padajúcich snehových vločiek, hrdo vyníma aj naša národná vlajka. Následne už vykračujeme spoločne smerom nadol po červenej značke, vedúcej asfaltovou cestou smerom do rekreačného strediska Mátraháza. Niekoľkí z nás len tak, spontánne, opúšťame túto značku a na svoju päsť si to skracujeme krížom po modrom krížiku vo viere, že to bude kratšie. Omyl! Naša trasa sa tým predĺžila o pár kilometrov. Nevadí, pretože na niektorých úsekoch nás zaujali prírodné úkazy v podobe kamenných morí a tie nám odbočenie z pôvodnej trasy aspoň trocha kompenzovali. Na chvíľku nás pohľad na toľkú prírodnú krásu vytrháva z reality. Znovu sa vraciame do skutočnosti, až keď si uvedomujeme, že vôbec netušíme, kde sa nachádzame a ktorým správnym smerom sa máme vybrať. Až v takýchto situáciách a za takýchto podmienok si človek uvedomuje, aký je voči prírode malý, slabý a zraniteľný. Ešte že existujú mobily s GPS navigáciou... Takto sa nám aspoň opäť potvrdilo staré známe: „Neopúšťaj cestu pre chodník“.
Atmosféra v oboch autobusoch cestou domov bola spevavá a veselá. Poniektorí si škodoradostne vtipkovali na účet nás, „stratených“. Nevadí, je to v poriadku, veď o čom by sa potom rozprávalo celý rok na akciách? A či je Kékes naozaj modrastou horou? Nezistili sme, nakoľko bol práve čerstvo pokrytý zimnou bielou perinou. Snáď sa nám to podarí niekedy nabudúce, keď aj počasie bude prívetivejšie.
Po pobyte v prírode sa vraciame domov opäť s pocitom dobre využitých chvíľ a chuti do života. Najdôležitejšie pre každého z nás je byť zdravý, chrániť si svoje zdravie a utužovať ho. Myslím si, že okrem zdravia, ktoré je najvzácnejšou komoditou tohto konzumného spôsobu života, aký momentálne žijeme v tejto dobe, je aj vzájomný kontakt a medziľudské vzťahy. Som vďačná za priateľstvo a súdržnosť, ktorá panuje v našom kolektíve. Bude mi cťou a potešením stretnúť sa s ním na ďalšej spoločnej akcii.
Andrea Blahová, členka KST TO KOS Rimavská dolina
Fotogaléria M. Slabeja a P. Blaha: TU