Navigácia

Obsah

Naši - Janko Valentík

Typ: Kultúra | ostatné
V rubrike „Naši“ vám chceme formou akéhosi neformálneho rozhovoru priblížiť životy ľudí, ktorí sa postarali, ale samozrejme sa aj starajú o zviditeľňovanie nášho mesta, či už doma, alebo v zahraničí. ( red.)
Janko, si absolventom VŠMU v Bratislave, pôsobil si ako herec v Divadle SNP v Martine a vo Vojenskom umeleckom kolektíve Kpt. Nálepku v Bratislave. Čo ťa viedlo k rozhodnutiu stať sa hercom?
K herectvu som inklinoval už od detstva. Ako malý chlapec som stál na javisku s ľudovou piesňou, hrával som v ochotníckom divadelnom súbore Daxner a režisér báťa Béla Kriška, ktorý sa môjmu vystupovaniu venoval, ako po odbornej stránke, ma často nahováral, aby som to s herectvom skúsil. Dokonca mi vybavil aj prijímací pohovor v bývalom profesionálnom dedinskom divadle. Aj som uspel, ale ja som sa rozhodol, že ak herectvo má byť mojim celoživotným povolaním, tak sa musím naň aj náležite pripraviť. Prihlásil som sa v roku 1959 na prijímacie skúšky na Vysokú školu múzických umení, prijali ma a v roku 1963 som absolvoval. Hneď potom som nastúpil do bývalého Divadla SNP v Martine a po roku na základnú vojenskú službu do Vojenského umeleckého súboru v Bratislave, kde som potom ostal pracovať ako civilný zamestnanec v hereckej skupine. No a potom, od roku 1975, rozhlas.
Dlhé roky, až do odchodu na dôchodok, si bol členom rozhlasového hereckého súboru vtedajšieho Československého rozhlasu v Bratislave. Bolo ťažké vymeniť „dosky, ktoré znamenajú svet“ za mikrofón?
Nemyslím si,že moje preorientovanie z hereckej tvorby na javisku v divadle, alebo vo VUS-e, na hereckú robotu v rozhlase bolo ťažké. Aj keď práca v našej rozhlasovej hereckej profesii je samozrejme v mnohom odlišná ako práca na javisku. Kým na javisku má interpret možnosť dotvárať postavu, ktorú stvárňuje gestom, mimikou, kostýmom, rekvizitami, samozrejme pomáha aj reakcia publika, herec pred mikrofónom má k dispozícii len svoj hlasový prejav. Všetko, čo potrebuje k vytvoreniu postavy, môže vyjadriť len hlasom a mikrofón vie veľmi presne odhaliť, ako pripravený interpret príde. Nuž ale cez toto všetko je to robota veľmi pekná, hlavne pre svoju pestrosť a rôznorodosť. Kým herec na javisku naštuduje postavu a potom ju hrá aj niekoľko rokov v reprízach, rozhlasový herec prežíva každý deň v podstate niekoľko premiér, ku ktorým sa už nevráti. Každodenne účinkuje v rôznych reláciách a každá si vyžaduje iný prístup, inú prípravu. To je základ roboty herca pred mikrofónom. Ale keď takejto robote prídeš na chuť, zamiluješ si ju a nevymeníš ju za žiadnu inú. A to je aj môj prípad. Samozrejme, že občas prišla chuť stať si aj pred publikum a pocítiť jeho priazeň priamo na živo a tak som rád zamenil mikrofón v rozhlasovom štúdiu za mikrofón na javisku a spolupracoval som s redakciou ľudovej hudby i redakciou literárnou a účinkoval v množstve verejných rozhlasových nahrávok, či už literárnych, alebo som si s OĽU-nom či s ľudovou hudbou Štefana Molotu, Mirka Durdíka rád zaspieval, alebo porozprával čo-to z repertoáru svojho ľudového rozprávača. Nuž taká bola náplň mojej profesie herca v rozhlase.
Tvoju hereckú tvorbu ovplyvnili významné herecké, divadelné osobnosti, akými boli pedagóg hereckej tvorby Janko Borodáč, či pedagóg javiskovej reči a umeleckého prednesu národný umelec Viliam Záborský. Myslíš si, že tieto osobnosti kultúrneho života na Slovensku nasledujú v dnešnej dobe ďalší a s tým istým nasadením?
Spomínaný profesor Janko Borodáč, aj Viliam Záborský naozaj významne ovplyvnili celú našu generáciu ľudí s týmto povolaním, či už v hereckej tvorbe, alebo javiskovej reči. Veď oni vlastne položili základ tejto roboty. Nuž škoda, že tieto pravdy sa akosi strácajú s nastupujúcou generáciou, hlavne v „rýchlokvasených“ tzv. Moderátoroch v televíziách, ale bohužiaľ už aj v rozhlase. Divadlá sa ešte ako-tak chvalabohu držia, čo ma veľmi teší.
Dominantou tvojej hereckej tvorby je dlhý rad vytvorených dramatických postáv v divadelných rozhlasových hrách pre dospelých, ale aj pre deti a mládež. Ako je to podľa teba so Slovenským rozhlasom ( momentálne RTVS) dnes? Myslím programovú pestrosť.
Slovenský rozhlas, teda aj môj Slovenský rozhlas. Bývalý celý svoj profesionálny život som prežil ako pracovník tohoto podniku. Mal som ho a mám ho veľmi rád. Bol mi všetkým. Zamestnávaťeľom i koníčkom. Aj keď mám samozrejme svoj názor na to, čo sa deje v Slovenskom rozhlase dnes, na túto otázku ti neodpoviem, nepatrí sa mi.
Momentálne žiješ doma v Tisovci, kde takisto pomáhaš rozvíjať kultúru pri rôznych akciách v meste. Aká je podľa teba kultúrna uvedomelosť Tisovčanov a Piľanov v dnes tak rozporuplnej dobe?
Veľmi jednoduchá odpoveď. Kultúrna uvedomelosť našich ľudí je adekvátna dobe v ktorej žijeme, teda hlavne uponáhľanej dobe. Aj keď ja za seba môžem povedať, že stretnúť sa s publikom v Tisovci, alebo v Rimavskej Píle je pre mňa vždy naozaj sviatkom, pretože je to publikum veľmi citlivé a veľmi srdečné.
Neodmysliteľnou súčasťou tvojho života je folklór. Kedy prvý krát si sa k nemu priblížil a prečo ti tak imponuje?
Ja som asi lásku k folklóru dostal do vienka už pri narodení. Otec, aj mama boli zo sedliackych rodín, v ktorých sa dodržiavali tradičné spôsoby života. Nuž vyrastal som v kruhu starých rodičov na gazdovstvách na Striebornej, či Dúhovom, kde sa deň začínal aj končil piesňou a to je jedno akou, či svätskou, alebo nábožnou. A ja som dennodenne, akoby nasával všetko to krásne, čo sa okolo mňa dialo. Zažil som nádherné páračky, priadky, kde ženy popreberali všetky udalosti v okolí a chlapi, samozrejme pri poháriku, rozprávali zážitky ešte z „prvej vojny“. Samozrejme sa veľa hralo, veľa spievalo, veľa žartovalo. Dokonca aj dnes, po toľkých rokoch, keď prižmúrim zrak, dokážem si v mysli premietnuť film o takýchto stretnutiach. Teda asi tu niekde, v týchto rokoch, sa začal môj vzťah k folklóru, k tradíciám, k ľudovej piesni, k ľudovému rozprávačstvu.
Ako sa ti žije v Tisovci?
Hm. No pozri, žijem v gazdovskom dvore svojho starého otca, bývame v dome, ktorý postavili so starou mamou v roku pána 1925. Žije sa nám tu, spolu s manželkou, priamo úmerne k veku, dobre. Veď sme doma a všade dobre, doma najlepšie.
Ďakujem Janko za rozhovor. ( otázky kládol M. Stejskal)

Vytvorené: 5. 4. 2013
Posledná aktualizácia: 29. 9. 2017 23:15
Autor: Správca Webu