Navigácia

Obsah

Moto výlet do Rumunska

Typ: Kultúra | ostatné
Ion Soreanu, básnickým menom Siugariu (čítaj Šiugariu), rumunský básnik, dôstojník, literárny kritik. Narodil sa 6.6.1914 v meste Tautii Magheraus, časť Baita, padol pri oslobodzovaní mesta dňa 1.2.1945 v Brezne, v priestore medzi železničnou stanicou Brezno – mesto a mostom cez rieku Hron.

Hoci nikdy nevošiel priamo do mesta, padol hrdinskou smrťou na jeho predmestí, predsa sa navždy zapísal do jeho histórie. Možno že on sám o to nestál, avšak sa to proste tak stalo. Bol jeden z mnohých rumunských vojakov, ktorí bojovali za našu slobodu, ktorí trpeli – vojnovými strádaniami, zimou, hladom, nedostatkom všetkého. Bol jeden z mnohých, ktorí padli na našom území a sú pochovaní v Slovenskej zemi. Avšak je z nemnohých, o ktorých vieme viac – vieme jeho meno, jeho osobné údaje, poznáme jeho podobizeň, vieme čosi o jeho predvojnovom a aj vojnovom živote. Vieme, že jeho meno nesie Základná škola v jeho rodnom meste, má tam svoj pomník, z jeho rodného domu je jemu venované múzeum.

Úryvok z listu lekára Eugen Ciur (Regiment 27 Pechota) adresovaného manželke básnika – pani Lucia Soreanu – Siugariu:

„Po obsadení mestečka Tisovec sme vyrazili k mestu Brezno, ktoré leží pri rieke Hron. Preto že bola cesta zamínovaná a blokovali ju rôzne prekážky, boli sme nútení vybrať sa cez vrchy, kde sme stretli Nemcov a stabilizovali sme front. Medzi časom Brezno bolo obsadené ďalšími našimi jednotkami a všetko úsilie bolo zamerané na jeho udržanie za každú cenu. Mesto však bolo dňom a nocou predmetom delostreleckého bombardovania, za ktorým sa hovorilo, že stáli dvaja Nemci, ktorí zostali skrytí vo veži kostola a mali u seba vysielačku. Aby nevystavil nebezpečenstvu pochodujúcich vojakov, veliteľ pluku nariadil ich stiahnutie sa na kraj mesta. Všade totiž panoval veľký zmätok a bolo potrebné, aby niekto s pokojnou mysľou riadil tento presun. Plukovník pozval pána Soare (Slnko – Ion Siugariu) do svojho osobného koča, aby ho previezol za front (Soreanu bol totiž chorý, trpel trýznivými bolesťami kvôli infekcii v tele, ktorú nebolo možné vyliečiť v daných podmienkach), ale Soreanu odmietol a zostal na mieste. Bolo to práve v čase, keď nemecké delostrelectvo začalo strieľať naplno na preplnenú cestu a na železničnú trať vedúcu do mesta. V tom čase Soreanu sa nachádzal na okraji cesty, v bode ktorý sa mu zdal celkom bezpečný. Bol pokojný a naďalej vydával rozkazy. Jedna zo striel však padla veľmi blízko vedľa neho a výbuch mu zasiahol nohy. Svedkovia tohto nešťastia hovoria, že mal zlomené obe nohy a bol zasiahnutý aj do brucha. Okamžite mu zavinuli stehná do ovinovačiek, aby sa zabránilo veľkej strate krvi, naložili ho do postranného vozíka motocykla a vydali sa s ním do ambulancie regimentu. Soreanu ešte stihol povedať pár slov: „Lucia strácam sa....Zachráň ma...“ a následne stratil vedomie. Na ceste k ambulancii, približne 10 minút od zranenia zomrel. Bol pochovaný v Polhore pri Brezne (nesprávny údaj, pochovaný bol v obci Michalová – poznámka Ľ. Nepšinský) dňa 1. Februára spolu s ďalším poručíkom Stoica, tiež z našej jednotky a s ďalšími siedmimi vojakmi padlými v ten istý deň. Pochovali ho vojenský a dedinský kňaz (kňaz z Pohronskej Polhory Vojtech Čunderlík – poznámka Ľ. Nepšinský). Pohrebu sa zúčastnili aj ženy a ľudia z dediny, malá skupina slovenských partizánov a čestná stráž.“

Toto všetko a ešte oveľa viac o ňom nám sprostredkovali jeho rodáci, ktorí prvýkrát k nám zavítali v r. 2013, prišli vopred ohlásení, chceli nám o ňom porozprávať, chceli vidieť miesto, kde hrdinskou smrťou zahynul, miesto jeho pôvodného hrobu v obci Michalová, miesto jeho terajšieho hrobu na vojenskom cintoríne vo Zvolene. Tak som sa s nimi zoznámil aj ja, keď prišli do mojej rodnej obce Pohronská Polhora, ktorá je v ich archívoch a záznamoch uvedená ako miesto, kde padol. Jeho rodáci sú na neho veľmi hrdí, veľmi si ho vážia a tiež veľmi si vážia a cenia akýkoľvek krok z našej strany, ktorý má s Ionom Šiugariom (tak ho oslovujú oni, jeho rodáci) súvis. Mesto Tautii Magheraus je od r. 2015 družobným mestom s mestom Tisovec. Aj preto sa vzájomné návštevy opakujú, kontakty prehlbujú.

Pri ich návšteve na jeseň 2015 sme spoločne pri moste cez rieku Hron, na budove situovanej v pravo v smere do mesta, slávnostne odhalili pamätnú tabuľu venovanú rumunským vojakom, ktorí oslobodili naše mesto. Text na tejto tabuli je v slovenskom a aj v rumunskom jazyku: „Večná pamiatka hrdinom rumunskej armády, ktorí v r. 1945 oslobodili naše mesto. Vďační občania Brezna, september 2015.“ Pripravil som to ako prekvapenie pre nich, veľmi sa tešili, vážia si takéto aktivity, pripomienky. Už vtedy som rozmýšľal, čo ďalšie v tomto smere by bolo vhodné a správne, akú aktivitu, podujatie či proste čokoľvek, čím by sme si Iona Siugaria a tým všetkých rumunských vojakov uctili, pripomenuli ich utrpenie, ich obetu. Jednou z mojich vášní je motorka, jazdenie na nej, výlety v blízkosti ale hlavne dlhé trate. Preto som sa rozhodol spojiť jazdu na motorke s uctením si pamiatky Iona Siugaria a všetkých rumunských vojakov, ktorí na našom území v období II. svetovej vojny bojovali, trpeli, padli. Aj ich obeta, ich vojnové trápenie a u niektorých obeť najvyššia, mnohým mne podobným umožňuje to, že sa môžem slobodne na motorku posadiť a voľne sa previesť kdekoľvek sa rozhodnem. Ja som prvýkrát bol na motorke v Rumunsku v r. 2014, bolo to v Tautii Magherasu, na podujatí, ktoré bolo venované 100. výročiu narodenia I. Siugaria. Šiel som sám, okrem uvedeného podujatia som na motorke precestoval strednú časť Rumunska, ktoré sa mi zapáčilo tak, že v r. 2015 som spolu s dvoma kamarátmi Rumunsko precestoval znova, prešli sme jeho strednú a západnú časť. Už vtedy sme sa dohodli, že v r. 2016 sa do Rumunska na motorkách vrátime späť. Kamarátom, s ktorými som Rumunsko precestoval, som v skorých jarných mesiacoch tohto roku navrhol, aby sme sa do Rumunska vrátili a aby sme našu cestu nazvali „Ion Siugariu tour“, aby sme ju venovali jemu, ako aj všetkým rumunským vojakom, ktorí za našu slobodu bojovali, trpeli a zomierali. Aby sme si ich spoločne uctili, pripomenuli si ich zbytočné utrpenie a zbytočnú smrť v zbytočnej vojne, ktorá nikomu nič nepriniesla, ktorá poznačila generácie ľudí na celom svete. Aby sme takto upozornili na to, že bohužiaľ aj dnes, v dnešnej dobe je na svete množstvo zbytočných vojnových konfliktov, v ktorých zbytočne trpia nevinní ľudia. Náš výlet, naša moto cesta je spôsob, ktorým chceme poukázať na to, že konflikty a nedorozumenia sa majú riešiť inak ako strieľaním, zabíjaním, utrpením.

Stránky z denníka I. Siugaria.

„Začali sme sa topiť v bahne. Sme plní špiny, zožierajú nás blchy. Na pozíciách stojí už iba 150 osôb. Keď sme odchádzali z Jitaru, bolo nás 1000. Na ceste sme za sebou nechali len hroby a hlinu zmiešanú s krvou. Veľmi draho sme zaplatili za Sedmohradsko! Videl som, ako plačú vojaci keď idú do útoku, počul som zúfalé výkriky ranených. Nikto im nešiel pomôcť. Ach! Tie krásne knihy, ktoré hovoria o hrdinstve, o statočnosti! Koľko klamstiev. Videl som v Otopeni kamión hrdinov...Vzali m topánky. Niektorí páchli ako hnilé zdochliny....Jedn študent adjunkt bol úplne nahý....Možno hod doma ešte niekto čaká. Vedľa nich boli dvaja Nemci...Smrť z nich urobila bratov. Ideme ďalej. Koľkí to zvládneme?....Ciresti, okres Mures, 5. Október 1944.

Zostava našej skupiny – Ľuboš Nepšinský, moto Suzuki V-Strom 1000, Peter Chlepko, (Peter 1)motor BMW 1150GS, Robert Bučko, moto Kawasaki 800, Peter Ramaj, (Peter2) moto Honda Varadero 1000. Niekedy v mesiaci máj sme sa spoločnej stretli, dohodli termín odchodu, trasu, plánované kilometre a iné detaily našej cesty. V sobotu 11.06.2016 ráno o 07.00 hod. sme spoločne vyrazili do mesta Zvolen, ja z Brezna, zvyšok výpravy z obce Jasenie pri Brezne, vopred sme boli dohodnutí so správcom vojenského cintorína, ten nás spolu s motorkami pustil až k hrobu I. Siugaria. Tu sme spoločne symbolicky očistili jeho hrob – podľa jeho rodákov je to v Rumunsku typické, keď niekto príde na hrob príbuzného alebo známeho, tento hrob očistí. Zapálili sme sviečku a položili ju na náhrobný kameň hrobu I. Siugaria, ja som povedal pár slov. Hovoril som o tom, že pre nás motorkárov je cesta cieľom – sadnúť na motorku, odviesť sa, spoznávať nové miesta, nových ľudí. Alebo, tak ako v tomto prípade, ísť na miesta, kde sme už boli a chcem ich vidieť znova, stretnúť ľudí, s ktorými sme sa už stretli a chcem ich vidieť znova. Pripomenul som, že náš moto výlet sme nazvali „Ion Siugariu tour“ a je venovaný pamiatke tohto rumunského vojaka, učiteľa, básnika ako aj pamiatke všetkých rumunských vojakov ktorí sa podieľali na oslobodení našej krajiny. Takto im chcem vzdať úctu, pripomenúť si ich pamiatku. Náš moto výlet kopíroval trasu, ktorou z Rumunska na Slovensko prešli rumunské vojská v r. 1945.

Stránky z denníka I. Siugaria.

„Som vzrušený. Spomínam si na vianočné prípravy z domu. Matka piekla koláče, všetci pracovali, všade vládol zhon. Ja som pripravoval vianočný stromček......Milovaná, ty sa tiež chystáš na Vianoce. Vidím ťa, ako plačeš, ako ma voláš. Som ďaleko....nepočujem ťa...Počujem len delá...Tú čiernu symfóniu...Chlapci zomierajú...Vo vedľajšej miestnosti plačú ranení vojaci...Nie, nie sú Vianoce...Pereny, 24.12.1944.

Zo Zvolena sme sa presunuli do Brezna, tu v blízkosti železničnej stanice Brezno-mesto, v priestore medzi touto stanicou a mostom cez rieku Hron, ktorý vedie do mesta, kde I. Siugariu preukázateľne utrpel dňa 1.2.1945 smrteľné zranenia, sme zapálili sviečku, spravili pár fotiek. Odtiaľto sme sa presunuli do obce Michalová, tu nás po predchádzajúcej dohode čakala starostka obce Ing. Tisovčíková, niekoľko poslancov a obyvateľov, na mieste pôvodného hrobu 126 rumunských vojakov (okrem iného aj I. Siugaria) sme položili veniec, zapálili sviečku, poklonili sa pamiatke týchto vojakov, povedali sme pár slov na uctenie si ich životov a utrpenia, ktorým prešli. Ďalej sme sa presunuli do obce Pohronská Polhora, túto obec uvádzajú rumunské zdroje ako miesto, kde I. Siugariu zomrel. S najväčšou pravdepodobnosťou to uvádzajú preto, že v čase jeho úmrtia tu bola najbližšia cirkevná fara s matrikou a jeho, ako aj ostatných rumunských padlých, pochovával v obci Michalová rímsko-katolícky kňaz z P. Polhory. Pred Obecným úradom sme sa odfotili so starostkou obce Mgr. Tyčiakovou a ďalej sme sa presunuli do mesta Tisovec, ktoré je od r. 2015 družobným mestom rodného mesta I. Siugaria – Tautii Magheraus. V Tisovci náš očakával primátor mesta Ing. Peter Mináč, spoločnej sme zapálili sviečku pri pomníku obetiam II. svetovej vojny, darovali sme mu tričko s motívom nášho moto výletu. Prijali sme pozvanie p. primátora na kávu, porozprávali sme mu o trase našej cesty, o jej názve a dôvodoch, prečo ju uskutočňujeme. Požiadal nás, aby sme odovzdali jeho pozdrav v družobnom meste T. Magheraus, poprial nám šťastnú cestu. V poobedných hodinách sme vyrazili sme hraničný prechod do Maďarska - Kráľ. Maďarskom sme sa presúvali po diaľnici smer Miškolc, pokračovali sme smerom na severovýchod Rumunska, jeho hranice sme prekročili v blízkosti mesta Satu Mare. Ďalej sme pokračovali do mesta Tautii Magheraus, kam sme dorazili už za súmraku.

Stránky z denníka I. Siugaria.

„Odpočívame, odvšivujeme sa, umývame sa, opravujeme zbrane.....Mám veľmi veľa roboty. Bývam v malej, špinavej a studenej kuchyni. Spíme traja v jednej posteli. Dedinka je malá a nás je veľa. Ale máme sa dobre. Každých 10 minút som volaný k telefónu. Dostávam rozkazy rozdať pištole, kopať protilietadlové jamy, atď. Len duša sa mi skryla, opustila ma. Žijem prázdny, zo dňa na deň, bez času, bez očakávaní, bez ľútosti. Dnes som bol prekvapený zo seba, keď som sa pristihol pospevovať si pesničku „Nerozlúčime sa“. Prišla mi na um milovaná žena, spomienky, minulosť. Všetko bolo také vzdialené, rozmazané. Ako keby som to nebol ja, ako keby to všetko bolo len snom. Myslím stále menej na tieto veci. Som prázdny, rozmazaný, bezvýznamný. Som nič. Teraz to viem naisto. Vojna ma nič nenaučila, neponúkla mi žiadne zjavenie. Takto začína smrť...Debrete, 6.1.1945.

Pred mestským úradom T. Magheraus nás čakal primátor mesta, niekoľkí poslanci, zamestnanci mesta a ďalšie osoby. Veľmi vrúcne sme sa zvítali, vystískali nás, vybozkávali nás (hlavne ich ženy). Keď videli naše tričká s motívom venovaným I. Siugariovi, boli by nás na rukách nosili. Primátorovi sme darovali jedno tričko, druhé sme darovali p. Angele Miclea z mestského úradu, ktorá sa pamiatke I. Siugaria intenzívne venuje, tretie sme venovali škole, ktorá nesie jeho meno.

Pred samotným moto výletom, ale aj počas neho, som bol prostredníctvom môjho priateľa, rumunského študenta Jozefa Šubu v kontakte s našimi priateľmi, predstaviteľmi mesta T. Magheraus. V podstate až na poslednú chvíľu sme spresnili koľkí prídeme, pôvodne nás malo prísť 4-6. Vedel som, že v T. Magherau nie je penzión, hotel či iná možnosť ubytovať sa, vopred som požiadal našich známych, aby sme si mohli rozložiť naše stany pri ich futbalom ihrisku (sprcha, WC, v prípade dažďa nejaká miestnosť pre nafukovačky ap.), aj toto som riešil cez J. Šubu. Naši priatelia v T. Magheraus nám vopred sľúbili, že vhodné ubytovanie pre nás zabezpečia, no to čo pre nás pripravili, nás viac ako prekvapilo. My sme mali so sebou stany, spacáky a nafukovačky, takto sme chceli nocovať počas celej našej cesty. Čakali sme jednu, možno dve jednoduché miestnosti niekde v šatni ich futbalového štadióna. Oni nás však vzali mimo mesta – bola už noc, tak ani poriadne neviem kam sme išli, zaviedli nás na horskú chatu, kde nás čakalo prekvapenie v podobe niekoľko chodovej večere, množstvo alko aj nealko nápojov, ale hlavne neskutočne milé a priateľské privítanie. Trošku, trošičku tomu bránila jazyková bariéra, ale aj tú sme prekonali hlavne pomocou google prekladača v tablete, pár anglickými slovami a telefonátmi na Slovensko, kde Jozef Šuba nám ochotne preložil čo bolo treba.

Domnievam sa, že v upresňovaní počtu nás motorkárov ktorí sme sa chystali do T. Magheraus prísť nastal asi komunikačný šum a mierne nedorozumenie, lebo podľa toho koľko jedla a pitia pre nás naši rumunskí priatelia nachystali, oni čakali asi štyridsať motorkárov, nie štyroch. Uff, niekedy som mal pocit, že nás chcú v pálenke utopiť, tak intenzívne a srdečne nás ponúkali. Neviem si predstaviť, kde inde v podstate cudzí ľudia by nás tak ochotne, úprimne a radi videli, vystískali, uctili.

Dlho, predlho do noci sme sa pokúšali spolu rozprávať, občas sa nám to aj podarilo. S pribúdajúcim časom (alebo žeby to bolo úmerné množstvu vypitých prípitkov?) sme sa pokúšali spoločne aj spievať a veru že občas nám to aj vyšlo. Teda ja sa domnievam, že nám to vyšlo. Dohodli sme sa s našimi rumunskými priateľmi, že po nás ráno o 08.00 hod. prídu. S týmto oni z chaty odišli a my sme sa uložili spať. Aké bolo naše prekvapenie, keď oni ráno už o 07.00 hod. stáli pred nami zamknutou chatou a volali na nás. My, motorkári, sme ešte spali. Po krátkej a zložitej komunikácii sme pochopili, že v Rumunsku je čas podaný oproti času v SR, podľa ktorého sme sa orientovali my, o hodinu dopredu. Nič to, rýchlo sme vstali, čakali nás znova viac ako bohaté raňajky v podobe hríbovej kyslej polievky a v Rumunsku veľmi známej kukuričnej kaše s názvom „Mamaliga“, znova pokusy dostať do nás hory mäsa, grilovanej zeleniny a iných dobrôt. Napriek naším snahám sme nedokázali zjesť ani zlomok z toho čo nám nachystali, tak nám časť jedla naši priatelia zabalili na našu ďalšiu cestu.

Stránky z denníka I. Siugaria.

Zvolali sme všetkých ľudí z dediny aby kopali jamy (správne malo byť slovo „hroby“ – poznámka Ľ. Nepšinský). Pochovávame si mŕtvych. Je ich veľa, príliš veľa. Chce sa mi plakať. Zomreli hrdinsky po zúfalom boji. Náš regiment nikdy nebojoval tak pekne. Kto nám za to všetko poďakuje? Zomierame stále, zomierame denne. Vlasť je ďaleko, nemyslí na nás. Sme sami a zomierame. Cintoríny Maďarska sú plné rumunských hrobov. Jablonca, 18.1.1945.

Spoločnej s našimi priateľmi sme sa po dohode z predchádzajúceho dňa presunuli do rodného domu I. Siugaria v miestnej časti s názvom Baita. Dom je zrekonštuovaný, je z neho jemu venované múzeum. Jeho rodný dom sa nachádza na krásnom úbočí, obklopenom horami, pastvinami. Jedná sa o polo samotu situovanú s výhľadom na hory a západ. Ako konštatovala pred pár rokmi členka našej predchádzajúcej výpravy, sama literátka a básnička – „ľahko sa mu tu tvorili básne v takomto krásnom prostredí“. Sama okolitá príroda, krása krajiny, neskutočný výhľad na krajinu a večer na zapadajúce slnko v správne naladenej a citlivej duši priam evokujú písanie básni, literárnu tvorbu. Prezreli sme si rodný dom a múzeum I. Siugaria. Je to jednoduchý domček, ktorý sa skladá z jednoducho zariadenej kuchyne a jednej izby. Celá expozícia je venovaná jemu, sú tam fotky jeho rodičov, jeho samého v civilnom odeve aj vo vojenskom oblečení, fotografie jeho manželky, s ktorou bol ženatý iba pol roka pred tým, ako odišiel na front, z ktorého sa viac nikdy nevrátil a nikdy viac svoju manželku nevidel a ona nevidela jeho. Tu dodám – jeho manželka zomrela na jeseň v r. 2015 vo veku 92 rokov, nikdy viac sa nevydala. Zo sprostredkovaných informácii viem, že aj ona sa veľmi tešila akýmkoľvek aktivitám ktoré mali vzťah k I. Siugariovi. V rodnom dome I. Siugaria sme sa zapísali do pamätnej knihy, spravili sme si pár fotiek. Potom sme sa spolu všetci presunuli k pamätníku, ktorý je postavený na malom námestí jeho rodnej obce, tu sme spoločne s rumunskými priateľmi položili veniec k pamätníku, zapálili sme sviečku, uctili si jeho pamiatku. Následne sme sa presunuli ku kostolu v jeho rodnej obci, tu sme sa odfotili pri hrobe jeho matky. Matky, ktorá tak ako mnohé, sa nedočkala syna, ktorý odišiel do strašnej vojny, nikdy sa z nej nevrátil. Matky, ktorej nebolo osudom dopriate, aby prišla k hrobu svojho syna, aby sa tam pomodlila, aby ten hrob pokropila svojimi slzami, aby synovi na hrobe zapálila sviečku, aby nad hrobom na neho spomínala. Aspoň časť z tohto sme za ňu spravili mi.

Stránky z denníka I. Siugaria.

„Znova sa k nám dostávajú zvesti o mieri. Odkiaľ ich vyťahujú a k čomu je to dobré? A ak sa aj vojna skutočne skončila, ak už boli prijaté veľké rozhodnutia o mieri a to bez nášho vedomia a bez našej rady, komu sú potrebné ešte tieto obete? Dnes sme pochovali ruského dôstojníka, ktorý zabezpečoval spojenie medzi nami a ich divíziou z ľavej strany. Už by nemal zomrieť nikto“......Jablonca, 22.1.1945.

Angela Miclea, pani pracujúca na Mestskom úrade T. Magheraus, duša všetkých aktivít spájaných s I. Siugariom nás počas celej doby sprevádzala. Po tom, ako sme sa odfotili pri hrobe matky I. Siugaria nás zavolala do vedľa stojaceho pravoslávneho kostola, kde práve prebiehala pravoslávna svätá omša. Domnieval som sa, že tam len nazrieme a pôjdeme preč. No ona nás v kostole viedla do prvého radu, kde bola celá lavica vyčlenená len pre nás, tam sme spoločne absolvovali zvyšok svätej omše. Počas nej som si uvedomil, že tu I. Siugariu chodieval, tu sa modlil, tu sa možno lúčil so svojimi blízkymi, keď odchádzal na front, videl tú istú výzdobu kostola, tu sa zamýšľal. Tu niekde sú možno otlačky jeho nôh, rúk, tu niekde možno blúdia jeho myšlienky. Možno.

Po skončení svätej omše sme sa s našimi rumunskými priateľmi rozlúčili, pokračovali sme v našom moto výlete ďalej rumunskou krajinou, cez Bulharsko, Srbsko, Maďarsko domov. To už však v najbližšej dobe opíšem v cestopise, ktorý bude uverejnený inde.

Rodný dom I. Šiugaria, jeho pamätník, hrob jeho matky ako aj kostol v nás motorkároch zo Slovenska zanechal hlboký dojem. Zažili sme veci, ktoré sme neočakávali, ktoré nás prekvapili. Naša cesta bola venovaná nášmu výletu na motorkách, krajinám, ktoré sme prešli, ľuďom, ktorých sme stretli, zážitkom, ktoré budeme ešte dlho spracovávať. Avšak náš výlet bol nazvaný „Ion Siugariu tour“, jeho nosná idea bola uctiť si pamiatku básnika, literáta, učiteľa a vojaka Iona Soreána, básnickým menom Siugaria, ako aj všetkých rumunských vojakov, ktorí bojovali, trpeli a mnohí padli za našu slobodu.

Stránky z denníka I. Siugaria.

„Znovu začalo snežiť. Sedím a pozerám von oknom. Som smutný, myšlienkami vzdialený. Dva a polročné dievčatko sa tíško hrá s mojimi rukavicami a čiapkou. Stále mi niečo hovorí po česky (správne malo byť „po slovensky“, poznámka Ľ. Nepšinský). Ja jej odpovedám po maďarsky. Dievčatko si ma obľúbilo. Má blonďavé vlásky a bacuľatú tváričku. Neviem prečo, ale mám pocit že je to naše dievčatko. Volá sa Kaťuša , ale ja jej hovorím Christina. Myslím, že som veľmi zostarol. Mám rad deti, ticho a teplo domova. Mám pred sebou obľúbenú knihu (la vie de Franz Liszt) ale nemôžem čítať. Stále myslím, ale neviem o o čom. Ako počas našich tichých večerov, keď sme spolu sedávali, čítali sme alebo sme pozerali do diaľky bez konkrétnych myšlienok. Niekedy sme sa navzájom podozrievali, najmä keď som ťa počul vzdychať. Chýbajú mi tie večery – knihy, ty. Je mi ľúto, že ma doma nečakáš s našim dievčatkom, s našim stelesneným šťastím“...Z frontu, 26.1.1945.

Touto našou cestou sme chceli odkázať našim rumunským priateľom, že na Slovensku sú ľudia a nie je ich málo, ktorí nikdy nezabudnú na utrpenie, ktoré ich rodáci pred 76-timi rokmi na našom území prežívali. Chceli sme odkázať matkám, pozostalým, príbuzným, ale aj súčasnej generácii rumunského ľudu, že utrpenie a obeta ich synov, bratov, rodákov nebola márna. Tento môj príspevok zakončím vetou, ktorú sme mali na našich tričkách veľkými písmenami: „Ďakujeme, rumunskí bratia“.

PS: V minulosti, po roku 1945 bola účasť rumunskej armády pri oslobodzovaní našej vlasti často zamlčovaná, skutočnosti prekrúcané, rôzne zahmlievané. Vyzdvihoval sa význam len Červenej armády, účasť iných armád, národov a národností bol potláčaný do úzadia. Ja nechcem urobiť podobnú chybu. Aj preto už počas moto výletu do Rumunska ma napadla myšlienka – nájsť vojakov z iných armád, vojakov iných národností a aj na ich pamiatku spraviť podobný moto výlet. Určite tak do budúcna podniknem podobný moto výlet do Ruska, na Ukrajinu. Ale aj do Maďarska, či do iných krajín, ktorých rodáci bojovali a padli na našom území v období II. svetovej vojny. Ak by niekto z čitateľov tohto príspevku o nejakom takom to vojakovi vedel, nech ma kontaktuje na: nepsinsl@gmail. com. Vopred ďakujem.

Mgr. Ľuboš Nepšinský, Brezno.

Fotogaléria: TU


Vytvorené: 2. 9. 2016
Posledná aktualizácia: 29. 9. 2017 23:15
Autor: Správca Webu