Navigácia

Obsah

Veselé putovanie s princeznou Vandou

Typ: ostatné
Veselé putovanie s princeznou Vandou 1Vysoko nad mestom Tisovec na strmom a nedostupnom brale odpradávna stával hrad. Tu žila svoj život múdra princezná Vanda. Ale to určite všetci Tisovčania dávno viete.

Vysoko nad mestom Tisovec na strmom a nedostupnom brale odpradávna stával hrad. Tu žila svoj život múdra princezná Vanda. Ale to určite všetci Tisovčania dávno viete.

Ale viete aj to, prečo sa staviteľom dlho-predlho nedarilo hrad dostavať? Ako hrad a jeho obyvateľov princezná Vanda zachránila pred Turkami? Kto-čo zavýja počas veterných nocí v ruinách hradu? Ktorý rytier bol zaľúbený do princeznej Vandy? Chcel či nechcel drak zjesť princeznú Vandu? Prečo stromy na Hradovej plakali? Či kto ukradol princeznej Vande jej šperky a kto jej ich pomohol nájsť?

Na všetky tieto zvedavé otázky ste mohli nájsť odpovede 6. júna 2020 na veselom i vážnom putovaní po stopách princeznej Vandy. Detí spolu s rodičmi či inými dospelými využili krásne slnečné dopoludnie a vybrali sa na netradičnú prechádzku tisovským chotárom. Na jednotlivých stanovištiach si mohli prečítať krátku povesť či rozprávku o Vande a jej múdrosti, plnili rôzne úlohy, hádali hádanky, v pekle prešli skúškou odvahy, aby v cieli získali malú odmenu a občerstvenie. Krásne prežitý voľný deň v kruhu najbližších a priateľov naplnil očakávania organizátorov tohto podujatia – Mestskej knižnice A.H.Škultétyho v Tisovci, Komisie kultúry a športu spolu s pracovníkmi oddelenia kultúry a športu. Vďaka patrí všetkým dobrovoľníkom (celkom 35), ktorí pri organizácii pomáhali na jednotlivých stanovištiach, organizátorom sprievodných podujatí (koníky, hasiči, off road, cvičenie), ale i všetkým, ktorí sa tejto akcie zúčastnili a tak pri hre a zábave spoločne prežili jedno malé krásne dobrodružstvo.

Podujatie bolo zorganizované v rámci projektu „Čítajúce mesto“, ktoré podporil Fond na podporu umenia ako hlavný partner podujatia.

 

ĎAKUJEME:

Kamila Vlčeková, Dominika Vlčeková, Katka Perenčajová, Nikola Štulajterová, Nika Maďarová, Lenka Sečkárová, Anna Kochanová, Tereza Vrábľová, Sára Sujová, Nina Hrončeková, Táňa Vetráková, Dida Dianišková, Sofia Ferenčíková, Jakub Kochan, Mirka Kochanová, Klaudia Danišová, Veronika Perenčajová, Erik Lopušný, Hugo Kriška, Matúš Striežovský, Janko Striežovský, Braňo Kriška, Martina Pavlikovská, Ľuboš Manica, Ľubo Hanuska, Rado Sekáč, Matúš Cibuliak, Erika Zerolová, Mirka Kojnoková, Štefan Sabó, Hanka Homoľová, Peter Rukavica, Rudolf Keleti, Zuzka Šimová.

FOTOGALÉRIA

 

 

No a tí, čo ste naše veselé putovanie neabsolvovali, prečítajte si aspoň povesti a rozprávky o múdrej Vande.

 

1.časť

Stavali hrad páni hore nad Tisovcom, keď prišiel k nim žobrák a pýtal kúsok chleba. Panskí murári sa mu však vysmiali a poštvali na neho psov. Vtedy žobrák vyriekol kliatbu:

 „Nech hrad čert zoberie a každý peceň chleba  nech sa na kameň premení!“
A tak sa aj stalo. Dielo sa prestalo od tej chvíle dariť - 

čo cez deň postavili, v noci niekto zbúral. Báli sa murári tohoto čara a nevedeli si rady. Navyše ich strašný hlad trápil, lebo každé jedlo sa im v rukách na kameň premenilo.
Vtedy im poradila múdra Vanda, aby to, čo za deň vykopú, na noc posypali omrvinkami z vianočného stola. Čakali teda do Vianoc, aby mohli omrvinky pozbierať a urobili ako im povedala Vanda. A omrvinky ozaj pomohli a hrad šťastne dostavali.

 

2.časť:

V jeden deň pritiahli k hradu na Hradovej Turci. „Dostaneme ťa, princezná," - vyhrážali sa a útočili na hrad. No hrad sa nepoddal. Obrancovia hradu boli veľmi udatní, bránili hrad i svoju princeznú zo všetkých síl. Obliehanie však trvalo dlho a na hrade sa míňali zásoby.  Vanda smutne sedela v komnate. Už dva dni nejedla a ledva stála na nohách. Rozmýšľala, ako zachrániť seba i svoj hrad a svojich obrancov.

„Povymetajte všetky sýpky, všetky truhlice, nádoby, misky, či hrnce, napečieme si chleba...!“ prikázala svojim kuchárom. Poslúchli rozkaz a vari dve hodiny zmetali múku zo všetkých hradných kútov, až jej nazmetali tri plné vrecia. Zamiesili na cesto, upiekli chleby veľké ako kolesá z voza. Všetci sa tešili, že konečne majú aspoň niečo pod zub a chceli sa hostiť, ale Vanda ich zadržala. „Chcete byť sýti alebo slobodní?“ „Slobodní, slobodní,“ ozývalo sa hradom. „Tak darujme tieto chleby Turkom,“ rozhodla múdra Vanda. Napísali Turkom pekný odkaz a list vložili do jedného z pecňov a skotúľali z hradu do tureckého tábora. A v tom liste bola správa, že čoby aj ako dlho obliehali hrad, im to hore neublíži, lebo majú toľko zásob, že im takéto pecne chlebov môžu každý deň posielať. Turci sa zhodli na tom, že popod hrad iste tajná chodba vedie, ktorou si jeho obrancovia prinášajú zásoby jedla. Vyhladovať ich teda nemôžu... Iba čo pod hradom zbytočne strácajú čas! O hodinu už zbalili svoje šiatre a o ďalšiu z nich boli v diaľke iba malé čierne bodky, ktoré sa stále zmenšovali. Tak nad tureckou silou zvíťazila šikovnosť a múdrosť Vandy.

 

3.časť:

V hustom lese bola veľká jaskyňa. No a v tej jaskyni býval drak Filomén. Celé dni chodil po lese a zbieral lesné plody. Jahody, maliny, černice... ale zo všetkého
najradšej mal čučoriedky a hríby.
Vedľa toho lesa bolo Vandine kráľovstvo. Vanda bola driečna princezná na vydaj, ale tak ako kráľ aj poddaní si mysleli, že z vydaja nič nebude, lebo princeznú sa chystá zožrať drak... tak to predsa draky robia. Kráľ teda vyhlásil, že ktorý udatný rytier porazí draka Filoména, dostane princeznú za ženu. Prihlásil sa jeden rytier, že on teda pôjde bojovať s drakom a tak mu dali meč a koňa a poslali ho do lesa. Chodil rytier už dva dni po lese a hľadal draka. Až na tretí deň ho našiel na lesnej čistinke, ako zbiera hríby.
„Bráň sa, hnusný drak! Prišiel som s tebou bojovať!“
A drak sa rovnako začudoval a opýtal sa rytiera, že prečo. „Lebo chceš zožrať našu princeznú!“ – odpovedal rytier. „Béé... kto by jedol princezné!Nemám rád princezné, najradšej mám čučoriedky a hríby a keď mi neveríš, poď sa pozrieť do mojej jaskyne a uvidíš, že v špajzi žiadne princezné nemám.“ Šiel teda spolu s drakom do jeho jaskyne a potom poď ho rovno do špajze. Tam videl police plné lekvárov, nakladaných hríbov, sušených hríbov, voňavých klobás a cibule. A dokonca videl aj jablká a mrkvu a sud piva, ale princeznú tam ani jednu nevidel. Sľúbil teda rytier, že rozpovie o všetkom, čo videl princeznej a kráľovi. Dokonca dostal aj lekvár pre princeznú.
„Milá princezná, drak ťa, nechce zožrať a vlastne by si mu ani nechutila.“
„Akože? Ja?“
„No. Ale neber to osobne, on má najradšej čučoriedky a hríby.“
Na to rytier ponúkol princeznú lekvárom od draka a tá sa až za ušami oblizovala a oblizoval sa aj kráľ na svadobnej hostine.
A drak Filomén? Má sa dobre a nik ho neotravuje so súbojmi.

 

4.časť:

Raz si princezná Vanda zašla do lesa, kde jej začali stromy šepkať do uší:

„Bojím sa, Vanda, bojím, že dnešný deň je môj posledný,“ zašepkal ako prvý JAVOR. „Ja sa bojím, že je môj posledný,“ nariekal GAŠTAN. „Nebojte sa, kamaráti, dnes ani zajtra sa nik z vás nemusí báť o svoj kmeň,“ zaševelil svojimi vetvami mohutný DUB. Vanda sa pozrela do korún stromov, ktoré nad ňou rozprestierali svoju náruč, a udivene sa pýtala, čoho sa také majestátne stromy vlastne boja.

„Z času na čas nás prepadne drak, ktorý naše kmene jedným lusknutím prstov porúbe, druhým lusknutím z kmeňov urobí polená a keď luskne tretíkrát, je preč aj s našimi kamarátmi. Nestihneme sa ani rozlúčiť, pohladiť vetvami, upustiť list na znamenie súcitu,“ vysvetľovali stromy Vande svoj údel. „Vieš, Vanda, nám neprekáža, keď príde človek, dlaňou sa oprie o strom, pohľadom nás zmeria od koreňov až po korunu a potom k nám v duchu prehovorí: „BUK, si krásny a statný, nastal tvoj čas. Ďakujem ti za čas, keď si bol súčasťou tohto lesa, teraz potrebujem tvoje drevo, preto ťa pokálam.“ „To potom všetky stromy na chvíľu stíchneme, niektoré vyroníme kvapku živice, rozlúčime sa, ako sa stromy lúčia a necháme človeka konať svoju prácu. Však on nám zase prinesie nové stromčeky. My vieme, že tu nestojíme naveky. Ale drak nerozozná jeden strom od druhého. Keby ho to niekto naučil, bol by koniec nášho strachu.“

A tak Vanda počkala na draka a naučila ho, ako stromy rozlišovať.

 

5.časť:

Do krásnej princeznej Vady sa zaľúbil lakomý princ Rejko. Ale Vanda princa nenávidela.

Rejko si rozložil svoj vojenský tábor pod Hradovou, aby mohol podnikať útoky na jej hrad. Boje trvali niekoľko týždňov, až napokon Rejko hrad dobyl. Musela Vanda narýchlo utiecť zo svojho hradu. Zamilovaný Rejko jej útek zbadal a spolu so svojimi najvernejšími vojakmi sa dal na jej prenasledovanie. Vanda poznala okolie svojho hradu i cestu na Muráň. Dlho unikala prenasledovateľom, ale tí ju čoskoro začali doháňať. Na Dieliku ju už-už takmer ulapili, keď si Vanda spomenula na lakomosť svojho prenasledovateľa. Zahodila preto na cestu hrsť dukátov a kým ich Rejko zbieral, princeznej Vande sa podarilo opäť získať náskok, ušla a dostala sa až na blízky Muránsky hrad.

 

6.časť

Pod hradom na Okrúhlej skale bola údajne veľmi tmavá temnica a hladomorňa. Vo vlhkom a tmavom priestore úpeli odsúdení zločinci predtým, než ruka majstra kata ukončila ich biedny život na popravisku.

V tejto temnici sa obesila akási bosorka. Čerti z nejakého dôvodu nevzali jej dušu do pekla, ale spolu s ňou strašili po nociach v hrade. Strašidlá však nedali pokojne spávať nikomu. Všetkých odsúdených hodili do tejto temnice, kde temnú noc nikto neprežil. Preto aj zločinnosť pod Hradovou klesla na minimum. Zbojníci, lúpežníci aj bosorky sa sťahovali do vzdialenejších krajov, len aby sa vyhli „pekelnému“ väzeniu tisovského hradného kapitána.

A ako to tam v noci vyzeralo?

Čertov bolo presne dvanásť plus bosorka na reťazi. Čerti boli vraj zarastení čiernou srsťou a na nohách mali konské kopytá. Bosorka bola taká škaredá, že sa nikto na ňu ani nevládal pozerať. Všetci spolu začali o polnoci tancovať a vrieskať. Ako spestrenie programu chrlili dusiaci sírny dym. Dodnes vraj možno za veterných nocí z Hradovej počuť žalostné kvílenie.


Vytvorené: 8. 6. 2020
Posledná aktualizácia: 8. 6. 2020 14:51
Autor: Správca Webu