Odišiel človek, ktorý bol stelesnením húževnatosti, pracovitosti, múdrosti a predovšetkým ľudskosti, lásky a dobroty.
Ja osobne nikdy nezabudnem na naše stretnutia „na kultúre“, kde sme spolu riešili či už vážne, menej vážne veci, spomienky, históriu, folklór, poéziu, alebo prednes. Vždy sme sa mali o čom zhovárať a každé stretnutie s Jankom mi dalo do života mnoho dobrého. Spomínam, ako mi v jeden deň symbolicky odovzdal do rúk báseň „Tam kdesi v diaľke“ s ktorou prežil celý svoj umelecký život. Do pár hodín som ju vedel naspamäť. Nespočetne krát som ju recitoval na rôznych spoločenských, či folklórnych podujatiach. Ďakujem Janko. A práve dnes mi opäť znie veľmi intenzívne v hlave, keď si spomínam na vzácneho človeka a priateľa.
Michal Stejskal, vedúci oddelenia kultúry a športu pri MsÚ v Tisovci
Ján Valentík sa narodil 22. augusta 1940 v Tisovci, kde získal základné i stredné vzdelanie. Absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako herec v Divadle Slovenského národného povstania v Martine, vo Vojenskom umeleckom súbore kapitána Nálepku v Bratislave, dlhé roky až do odchodu na dôchodok bol členom Rozhlasového hereckého súboru vtedajšieho Československého rozhlasu v Bratislave. Jeho umeleckú tvorbu ovplyvnili významné divadelné osobnosti, akými boli – pedagóg hereckej tvorby Janko Borodáč a pedagóg javiskovej reči a umeleckého prednesu – národný umelec Viliam Záborský. Bohatý diapazón hereckých výrazových prostriedkov a schopnosť bezprostredného kontaktu s divákom i rozhlasovým poslucháčom ho nominovali do bezpočetného množstva verejných vystúpení s umeleckým prednesom poézie a prózy a sprievodným slovom koncertných programov. Dominantou jeho hereckej umeleckej tvorby je dlhý rad vytvorených dramatických postáv v rozhlasových hrách pre dospelých, ale aj pre deti a mládež, ktorými sa zaradil do plejády rozhlasových hereckých hviezd. Ochotne a rád pomáhal aj v rodnom Tisovci či už folkloristom, divadelníkom a nezabudnuteľné boli aj humorné vstupy „Báťu Jana“ na programoch venovaných našim ženám, v ktorých spomínal na Tisovec minulých časov. Získal viacero ocenení za dlhoročnú umeleckú činnosť v oblasti divadla a hovoreného slova.
Jeho herectvo zostane zachované pre budúce generácie ako svedectvo úprimného vzťahu človeka k hovorenej slovenskej reči.
Napriek tejto bolestnej strate bude stále žiť v našich mysliach a spomienkach.
Česť jeho pamiatke !
Tam kdesi v diaľke.
Tam kdesi v diaľke,
kam pamäť nesiaha
a kde sa nedá oprieť o písmeno,
treba svoj koreň,
kolísku pohľadať,
kostiam a čriepkam
dať konkrétne meno.
Od prameňu Slanej,
až k brehom Rimavy
žil človek skromne
pradávno pred nami.
I sial, i zožínal,
i šťastie pochválil,
keď trpké plánky mu v zásterku padali.
A predsa zanechal pre svojich potomkov
aj pesničku,
aj peknú prípoviedku.
V nich dôkaz je
že predsa žil, že bol,
že zmysel pre krásu
nepohodil vetru.
Či furman, či uhliar,
či sa v zemi hrabal,
kus tvrdej rudy
vytavil na ľemeš.
Z pavučín stáročí
hľadám kde je pravda.
Aký bol jeho kroj?
Aká reč?
Kraj ty môj čarovný
aj mňa si odkojil,
kdekoľvek zablúdim
nosím ťa stále sebou.
I smútok zakryješ
i bolesť zahojíš,
ani nevyčítaš
že som doma nebol.
Od nížin po stráne
dvíhaj sa ku kráse,
po predkoch spievaj si
zdedenú pesničku.
Každý tvoj rodák
ťa počuje po hlase.
Vždy mu buď oporou.
Vždy mu buď na blízku.