Navigácia

Obsah

Pokrstili sme novú knižku TISOVEC – Premeny divadla pod Hradovou.

Typ: ostatné
V pondelok 30. novembra 2020 sa o 18. hodine opäť otvorili brány nášho kultúrneho stánku v Tisovci. S veľkou radosťou sme pokrstili novú knižku TISOVEC – Premeny divadla pod Hradovou.

Na úvod večera Karol Hruška predniesol svoju báseň ZRKADLO, ktorá je súčasťou knihy.

Novú publikáciu TISOVEC – Premeny divadla pod Hradovou venovanú tisovskému divadlu predstavil jej autor Jakub Molnár. S divadelníkom Karolom Hruškom sme si spoločne zaspomínali na krásne časy prežité v divadelnom kolektíve. Divadelný súbor Daxner si v tomto roku pripomína 160. výročie svojho oficiálneho vzniku, a je veľmi milé, a vzácne, že je to práve v roku 2020, ktorý je rokom Slovenského divadla . Preto hovorím oficálneho vzniku, lebo spomienky z Tisovca sú zachované ďaleko hlbšie do histórie. No bohužiaľ len spomienky, či dohady.

Dôveryhodným je však dátum 22. apríl 1860, kedy miestny notár Adalbert Venich usporiadal Palárikovu veselohru Drotár. Je zaujímavé, že s výdatnou pomocou ratkovských ochotníkov. Mnohé vtipné, či vážne situácie si môžete prečítať v našej novej publikácii, ktorú si môžete zakúpiť v mestskej knižnici. Výťažok z predaja použijeme na dotlač knihy.

Zlatým klincom slávnostného večera bol divadelný koncert pani herečky Milky Zimkovej, v ktorej sme my divadelníci spoznali skvelého človeka a priateľa. Ďakujeme.

Ďakujeme všetkým, ktorí sa akoukoľvek mierou podieľali pri tvorbe publikácie, ďakujem sponzorom COOP Jednota Brezno, pani Kolajovej a firme BRANTNER. Ďakujeme aj pedagógom ZUŠ za krásne hudobné vstupy. A hlavne chcem poďakovať všetkým divákom a priaznivcom Divadelného súboru Daxner a divadla celkom, lebo bez vás by sme my herci nemali komu hrať a tým pádom o kom písať.

Michal Stejskal

FOTOGALÉRIA

Z histórie Divadelného súboru Daxner

Neodmysliteľnou súčasťou tisovskej kultúry je aj pôsobenie divadelný ochotníckych súborov mesta v minulosti i dnes. V tomto roku s radosťou konštatujeme, že divadlo v Tisovci sa hráva už 150 rokov a po knižnici je jeho najstarším kultúrnovzdelávacím prvkom. Hoci existujú tvrdenia o jeho skorších počiatkoch, ako napríklad slová Dr. Samuela Daxnera, že „pred revolúciou, asi roku 1845“, nemožno ich ničím doložiť. Dôveryhodným je však citát z 22. apríla 1860........Aj ďalšie dve predstavenia pochádzali z pera Palárika. Úvodný entuziazmus pramenil bezpochyby v národnouvedomovacom procese. Nasledovali ďalšie hry od Chalupku, Goldoniho, Fredra, Nestroya, či Kotzebueho. Diváci sa radi zasmejú i dnes, tak, ako kedysi. Preto im vyhovovali frašky a veselohry hrávané zväčša na veľkonočný pondelok. Vlado Clementis však spomína, že tie, ktoré sa hrávali „na Štefana po Kračúne“, mali omnoho slávnostnejší ráz.

„Prvé tisovské javisko bolo veľmi primitívne a vratké. Pri predstavení Chalupkovho Kocúrkova (1867) vo veselom zbojníckom výstupe v lesnej scéne druhého dejstva predstaviteľ Rajnohu, neobyčajne mocný chlap Ján Dianiška – Povíjanec stúpil na okraj javiska (už vtedy vychádzalo?) - tvorili ho iba dosky poukladané na drevených koňoch – noha sa mu prevážila, podrazila kone, na ktorých javisko stálo a celé divadlo aj s hercami na veľkú radosť obecenstva sa zrútilo. Kus potom dohrali na podlahe...Až roku 1870 si zaopatrili, najmä z iniciatívy Gustáva Lojku, nové prenosné stabilnejšie javisko, a najmä dekorácie, ktoré namaľoval – podobne ako pre divadlo v Revúcej – kremnický maliar Dréves. V nových kulisách uviedol Lojko Zákrejsovu činohru Národný hospodár.“ (Národnie noviny 1, 1870, č. 63, 112)

Tak sme sa dostali k menu Gustáva Hostivíta Lojku Tisovského, ktorý sa spája s počiatočnými rokmi existencie študentského revúckeho i nášho divadla. Tento tisovský rodák bol profesorom Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Študoval vo Viedni, kde sa zoznámil s germánskou dramatikou. Ovplyvnený Schillerom a Lessingom formoval svoje organizátorské, kritické, prekladateľské, herecké a režisérske nadanie. Bol aj literárne činný, zomrel veľmi mladý.

Podľa štúdia dostupných prameňov možno tvrdiť, že Tisovčania mali k dispozícii zároveň stabilné javisko a to od roku 1866, ktoré postavil architekt Blažej Bulla v dnešnom priestore zasadacej a obradnej siene tisovskej radnice.

S divadlom, ako i s mnohými ďalšími aktivitami sa skloňuje meno Dr. Samuel Daxner. . Po absolvovaní štúdií a práva sa vrátil domov a rozvinul „čulý a činorodý duch národa“. V tom čase sa začali hrávať i spevohry, založil sa tamburášsky orchester (tamburice doniesli zo štúdií v Novom Sade Samovi synovia) a mohlo sa začať s operami. (pozn. autora: pri predstave, že dnešné obsadenie spolu s režisérom celé spieva sa mi dvíha bránica..., ale možno raz motyka vystrelí).

Medzi mnohými operami vyčnieva prvá po slovensky spievaná opera na Slovensku a to prvé dejstvo Smětanovej Predanej nevesty v roku 1903. Nasledovala Blodkova V studni (1907) s s mimoriadnou odozvou počas reprízy na Augustových slávnostiach v Martine (dnes Scénická žatva). Činohra so spevohrou sa dopĺňali navzájom. V tom čase režírovali Štefan Daxner, Ján Uram (bol učiteľom a venoval sa deťom aj po divadelnej stránke, čím vychovával ďalší ochotnícky dorast) a Ľudovít Slabej. Pre divadlo boli zapálené celé rodiny, ba bez nadsadenia celý Tisovec. Hrávali sa hry Terézie Vansovej, ktorá pôsobila v dnešnej miestnej časti Rimavská Píla, jej drámu Svedomie premiérovali. Hral sa i Urbánek, Hollý, či ďalší, ale tiež rôzne bájne hry.

Po prvej svetovej vojne vznikli ďalšie divadelné zoskupenia so zameraním na sociálnu tematiku a ľudové hry, ktoré hrávali v starom mlyne prestavanom na hostinec, pôvodné divadelné družstvo zostalo verné svojmu pôsobišťu i repertoáru.

V roku 1928 bola postavená Sokolovňa. Jej súčasťou bolo nové javisko. Režírovali Jaroslav Srp, Štefan Mikovíni, Ľudovít Slabej. Mimoriadny úspech zožal v prírode hraný Jánošík na Kordových lúčkach, i Ženský zákon v réžii Bélu Krišku, ktorý celoslovenské preteky a jedným dejstvom účinkoval na scéne SND v r. 1936.

Divadlo sa hralo v aj počas druhej svetovej vojny.

Povojnové obdobie malo napriek politickému dirigizmu strany pozitíva v tom, že prinieslo kroky, ktoré postupne viedli k vytvoreniu stálych profesionálnych scén, školeniam ochotníkov, systematizácii divadelných postupových súťaží.

V roku 1946 súhlasil staručký báťa Samo Daxner so žiadosťou divadelníkov pomenovať Divadelný ochotnícky krúžok po ňom a od 29.12.1946 nesie jeho meno. Krúžok nacvičoval v Sokolovni a odinscenoval mnoho vydarených premiér spolu s reprízami v okolí, s účasťou na postupovkách. V tomto období v Tisovci vyrástli také skvelé osobnosti slovenského divadla ako napríklad Branislav Kriška, Janko Valentík, Eňa Vacvalová...

V roku 1956 pracovali v Tisovci tri súbory: DS Daxner pri JRD – prevažne ho režíroval Béla Kriška, DS pri Osvetovej besede s režisérom Miroslavom Šmídom a DS pri Závodnom klube ROH Švermových železiarní – režisér Ing. Ján Greschner.

Po roku 1961 divadelná činnosť načas ustávala a znovu sa oživovala, až nakoniec v roku 1971 celkom ustala. V roku 1981 sa v Tisovci opäť rozsvietili svetlá scén a divadlo začalo rozchodievať zmeravené nohy pod vedením Evy Manicovej, riaditeľky MsDO. Režírovala Jolana Kuchtová, záujem o činnosť ochotníckeho divadla začal postupne narastať.

Činnosť detského ochotníckeho divadla (1945-1987), bábkového divadla (Ľubomír Feldek: O chodiacej chalupe, sólistka Jana Remperová, réžia Jolana Kuchtová, celoslovenská prehliadka Bábkárska Žilina 14. 5. 1987 – Hlavná cena Osvetového ústavu) závisela na mnohých okolnostiach a striedala sa z nečinnosťou, až nakoniec zanikla.

DDS „DÉDÉES“, Indeep group, Divadlo Hlod sú tiež súčasťou dejín tisovského divadla, kde sa študentské Hlod počas svojho …..ročného účinkovania prepracovalo na Scénickú žatvu

V súčasnosti aktívne a úspešne pracuje aj DS T. Vansovej Rimavská Píla.

Použitá literatúra:kol. autorov Tisovec a jeho revolučné tradície, Záverečná práca Evy Manicovej Ochotnícke divadlo v Tisovci od roku 1945 – 1987, Vladimír Clementis: Nedokončená kronika


 


Vytvorené: 1. 12. 2020
Posledná aktualizácia: 15. 1. 2021 09:14
Autor: Správca Webu